VO FILKOVOM STANE
Začnem tým, o čom som už písal /hovoril/, a to opakovane, čo u časti čitateľov /poslucháčov/ vyvoláva averziu. Najradšej by o tom nepočuli, lebo to nezažili, ich život týmto darom nebol obdarovaný. Budem hovoriť o 60-tych rokoch 20. storočia.
V lete roku 1966 som maturoval na bratislavskej ŠUPKe. Mal som 19 rokov, vek kedy ste poznamenaný zraniteľnou citlivosťou, aká sa už nebude opakovať. Bol som prijatý k ďalšiemu štúdiu na VŠVU v Bratislave, s perspektívou stať sa profesionálnym umelcom. O svete súčasného výtvarného umenia som vedel to, čo sprostredkovali časopisy. Naživo som súčasné diela videl poskromne, to málo, čo sa postupne dralo cez povolenia strážcov konceptu socialistického umenia. Stalo sa, že som uveril, že postupnosť patrí k morálke vytvárania umeleckého diela. O svete súčasného umenia som najviac vedel cez literatúru, vizuálnu poéziu, film, absurdné divadlo. To ma urobilo stopárom a vycvičilo v rozpoznávaní, čo je umenie, predovšetkým, čo je umením mojej doby. Samozrejme k poznávaniu diel patrilo aj spoznávanie mien autorov. O mene Stano Filko som zaručene vedel skôr, než som naživo videl jeho dielo.
V mojom príbehu som poznal viacerých, ktorých doba podobne ako mňa vycvičila spoznávať, čo je súčasné umenie. Ale poznal som len málokoho, kto mal v sebe temer neomylnú citlivosť vycítiť, akú podobu bude mať umenie za rok, za dva, a k akým netušeným podobám sa otvorí. Stano Filko tento dar obdržal, vedel o ňom, dokázal za tušenými zmenami vykročiť a to tak razantne, že to v našich malých podmienkach /nezabúdajme na presvedčenie, že vývoj umenia podmieňuje postupnosť/, vyzeralo na hochštaplerstvo, na zradu ťažko vybojovaných pozícií postupne sa etablujúcej podoby moderného umenia vlažnej slovenskej varianty.
Bolo to niekedy v druhej polovičke 60. rokov, na výstave Socha piešťanskych parkov, keď som z kúpeľného mosta pozeral na raster sklenených trubíc, cez ktoré čerpadlá hnali nabranú vodu rieky Váh, len preto, aby ju na inom mieste, nezmenenú, vrátili rieke. Autorom objektuenviromentu, bol Stano Filko. Ohromilo ma to. Nie že by som zapochyboval, či to je umenie, veď práce básnikov, najmä tých, ktorí vytvárali evidenčnú poéziu, ma pripravili na to, akú výpovednú hodnotu môže mať púha nemanipulovaná realita. Ale vo výtvarnom umení som doposiaľ nič tak radikálneho nevidel. S odstupom času by som mohol napísať, že ten mladý muž na moste zažil satori, stav nulového bodu, osvietenie, kedy vodu nabranú z rieky nezmenenú vrátili čerpadlá tej samej vode. Ale s malým dodatkom. Zmenilo sa niečo vo mne.
Moje bytie v 60. rokoch formovalo kresťanstvo a záujem o budhizmus. Dve veci z týchto “učení” o tom, čo tvorí dôvod nášho pobytu v kozme ovplyvnili môj život. A to natoľko neochvejne, že ani práca na vytváraní umeleckých diel, ani vnímanie umenia vytvoreného inými, ich nikdy neprevýšili. Z kresťanstva to bola viera, že princípom mojej spoluúčasti na kozmickom je láska. Z budhizmu to, že je ním súcit so živými bytosťami. Pochopíte, že som sa nemohol stať avantgardistom.
Pracovne som so Stanom Filkom prišiel do styku pri príprave 1. otvoreného ateliéru. Aj keď to bolo stretnutie smutno-groteskné. Alex Mlynárčik podmienil svoju účasť neúčasťou Stana Filka. A tak sa rozhodnutím Mlynárčika stalo, že Stano Filko na 1. otvorenom ateliéri chýbal. Paradox bol v tom, že iniciátor a organizátor Rudo Sikora sa vo svojej tvorbe viac a viac približoval tým podobám, ktoré niesla tvorba Stana Filka. Nebol to len motív kozmu, ku ktorému Sikora začína vysielať svoje posolstvá, ale aj jazyk a podoba, ktoré jeho výzvy v čase po roku 1970 nesú.
Stretnutia v dome na Tehelnej ulici číslo 32 pokračujú aj po 1. otvorenom ateliéri. Na nich už Filko nechýba. Sikora, Koller, Filko, Bartoš, Štrauss, Gazdík, Laky, Zavarský vedú nekončiace diskusie o možných podobách súčasného umenia. Výsledkom sú plagáty a skladačky, v ktorých textoch sa deklaruje, že výtvarné umenie má povahu výskumu, ako ju má práca vedca, teda aj s prognózami o možnom budúcom mieste umenia v spoločnosti. Ja som sa stretnutí nezúčastňoval.
Nechýbal som ale pri vzniku Symposion I. Názov mu dal Róbert Cyprich. Výsledkom bol plagát s dielami účastníkov. Na plagáte je prvýkrát prezentovaná skupina autorov FilkoLakyZavarský s Bielym priestorom. Reprodukované fotozáznamy realizácií inštalované a nafotografované v brnenskom Domě umění, v medzičase dvoch výstav.
O Bielom priestore len okrajovo, lebo je to na ďalšiu prednášku. Fotografie na plagáte Symposion I ešte ako tak zapadali do toho, čo sme vtedy vytvárali my ostatní. Objekty, priestorové inštalácie. Ale manifest! To už bolo niečo! Priznávam, so mnou to otriaslo.
V manifeste, v bode 1 sa píše: Naša tvorba je v protiklade k umeniu objektu, enviromentu, konceptu, hyperrealizmu, minimalartu, lyrickej a postgeometrickej abstarkcii, opúšťa predmetnú realitu a nesnaží sa získať poznanie o tomto svete.
Ak by som aj seba vygumoval, čo so Stanom Filkom, ktorý už pred Bielym priestorom vytvoril jedinečné svetom umenia oceňované realizácie tých podôb, ktoré prehlásenie manifestu neguje? Vnímal som to, akoby tam bolo napísané: Biely priestor je v protiklade k tomu, čo som ja, Stano Filko vytvoril. Po čase a teraz ale hovorím: No a čo? Či odmietnutie nie je hodné, aby spoluvytváralo autora? Vari nemáme z kabaly /Luria/ a zo zenbudhizmu sprostredkovanú cestu k poznaniu, ktorú umožní opustenie, obrat, skok? A v čom sa líši vkladanie Bieleho priestoru do Bieleho priestoru od vody načerpanej z rieky Váh a vloženej do tej samej rieky?
Biely priestor so svojím manifestom sa v slovenskom prostredí zčasti bagatelizoval, jeho význam sa marginalizoval, že sú to odozvy Malevičových teórii. Texty teoretikov na túto tému ale v 70. rokoch nevznikali. Pritom je zvláštne, že mlčanie nebolo z nepoznania. Veď minimálne dvaja teoretici mohli čítať Malevičove texty v originále. Tomáš Štrauss a Oskar Čepan. Asi tomu bolo tak, že naozaj to s Malevičom malo menej, než sme pripúšťali, alebo inak povedané hlásilo sa k niečomu súčasnému. Mám za to, že podobu slovenského umenia mojej generácie poznamenal Biely priestor ako nič iného. Poznamenal ju nielen malevičovským odkazom /aj také realizácie vznikali/ ale niečím, čo nájdeme v tvorbe viacerých autorov. Je to problém vkladania niečoho do niečoho. V širokom registri jazyka: kresby do kresby, maľby do maľby, objekt do objektu, fotografie do fotografie… Stačí prelistovať katalógy a monografie a tam to objavíte. Akoby nám naša životná situácia, k slobode sa hlásiaci život diaspory, vložený do života normalizačnej spoločnosti, legalizoval problém metabytia. Niečoho v niečom.
V príbehu slovenského umenia existujú vety, ktoré vyriekli výtvarníci a ktoré odzneli bez povšimnutia. Čo mňa neprestáva fascinovať je veta, ktorú povedal Julo Koller, Filkov generačný súpútnik. Koller povedal, že sa pokladá za prevtelenie Huga Balla. Ako vieme Hugo Ball bol iniciátor a účastník dadaistických večierkov. Rozumeli by sme, ak by Koller povedal, že sa pokladá za prevtelenie Kurta Schwittersa. Z charakteru tvorby by to bolo logické. Prečo ale Hugo Ball? Tu s umením nevystačíme. Hugo Ball po období dadaizmu vycúval z umenia, žil v ústraní a v najbližšom okolí bol pokladaný za svätca.
Stano Filko má viet neúrekom. Čo sú, komu sú adresované Filkove vety so zaumnými slovami, slovné novotvary, vpisovanie písmen do slov, ktoré výrok nevyjasňujú, ale činia z neho bľabot? Bľabot je reč kozmu, to vie /to hovorí/ súčasná veda o kozme. Do kozmu boli nasmerované aj Filkove úvahy o dimenziach. Ani neviem, pri ktorej vo svojich úvahách skončil, a do ktorej dimenzie prešiel po smrti, to netuším, ale stačí mi, že viem: zbytková energia značky Filko je tu, máme ju po ruke.
S dimenziami sa zapodieval vážne. Smrteľne vážne. Pri tomto konštatovaní zotrvajme. Nespomínam si, že by mal Filko zmysel pre ironizáciu, nadľahčovanie, vtipkovanie. Myslel to smrteľne vážne.
Osobitnú pozornosť si zasluhuje Filkov jazyk. Usilovanie o vizuálizáciu iných svetov nám ukazuje aj filmový priemysel. Pokiaľ všetke tie holywodske sci-fi vsádzajú na technické bravúry a perfektnosť, Filkovým jazykom je výtvarná “babráckosť”. V tom sú si podobní s Kollerom. “Babráckosť“ treba chápať ako to, čo sa nedá naučiť.
O Filkovi sa opakovane píše, že bol bytostný avantgardista. Súd o tom ponechávam kunsthistorikom. Pre mňa bol rozhodujúci Filkov heroický, niekedy až megalomanský zápas v bytí byť umelcom súčasným. Medzi bytím umelca v súčasnom svete a bytím umelca pre súčasný svet je ale rozdieľ.
Je Starý zákon, je Nový zákon a je Biely zákon. V Bielom zákone silami čakier oslovený Filko vo filme, ktorý o ňom nakrútila slovenská televízia, kráča po záhrade za ateliérom, z oboch strán podopieraný 9 barlami. Toto je to, čo ma opakovane pri stretnutí s dielom Stana Filka zasiahne: to snáď nie je možné! Pod jednou pazuchou má 5 barlí, pod druhou 4 barle. Každá z barlí je natretá farbou zodpovedajúcou jednotlivej čakre. Ak toto, toto podopieranie, nie je groteska, tak som nebol a nebudem. Ak toto nie je možnosť ako sa dostať do inej dimenzie, tak som nebol a nikdy nebudem. Ak tieto farbami čakier natreté barle nie sú anjelské krídla, tak som nebol a nikdy nebudem.
Čas, ktorý som žil a žijem, vytesnil z umenia dojatie.
Pre mňa, pre ktorého sú láska a súcitenie tými najvyššími hodnotami, odpovedám na Filkove gesto gestom dojatia.
Dlhý čas, od 60 rokov, kedy som sa z kúpeľného mosta díval na Filkove dielo, až po dnes, mám o jeho aktivite zvláštnu predstavu: Stano Filko stavia stan. Príde na zelenú lúku, postaví stan, aby rozhodol: tu je to miesto. Aby ste mi porozumeli: tu je miesto umenia. Nepotrvá dlho a Stano stan opustí, aby našiel iné miesto, ktoré predtým neexistovalo. Koľko nás je, ktorí sme v postavenom stane prenocovali, byvakovali. A koľko nás je tých, ktorí sme stan zbalili a priradili k svojmu vlastníctvu?
monogramista T.D
Brno, Židenice 2016
