S dovolením teoretika a historika umenia Daniela Grúňa publikujeme text jeho prednášky o Bielom priestore, ktorú naživo uviedol v galérii Plusmínusnula na treťom tohtoročnom stretnutí o diele Stana Filka v nedeľu 29. mája 2016. Najbližšie sa vidíme v nedeľu 16. októbra o 17.00, o Filkovi prídu hovoriť galerista Emanuel Layr a kurátor Christian Kobald, obaja docestujú z Viedne.

Hlásime sa k slobodnej „čistej senzitívnosti“, ktorá je absolútna a je jedinou možnosťou „čistého senzitívneho umenia“, vyhlásila trojica umelcov Filko – Laky – Zavarský v manifeste Senzitivita. Biely priestor v bielom priestore (1973 – 1974) prišiel nečakane ako lavína krátko po likvidácii liberálneho socializmu a otupení politického odporu spojeného s okupáciou Československa. O akú „jedinú možnosť“ umenia im išlo, keď hovorili o „čistej senzitívnosti“? Vtedajší únik do bezpredmetného sveta sa niekomu môže javiť ako anachronický návrat k hraničným polohám abstraktného maliarstva. Zopakovanie základného motívu diela Kazimíra Maleviča Suprematistická kompozícia: Biela na bielej, ktoré vzniklo rok po októbrovej revolúcii a malo viesť k spirituálnej slobode, môže tu vyznieť ako politické gesto. Takémuto názoru ale odporujú dva fakty. Za prvé, že iniciačným podnetom pre týchto umelcov bolo prekonanie individuality umeleckého génia v kolektívnej tvorbe. Pre tímové autorstvo používali pojem „nadsubjekt“. Za druhé, že v spoločnom manifeste odmietajú príslušnosť k umeniu objektu, environmentu, konceptu, hyperrealizmu, minimalartu, lyrickej a postgeometrickej abstrakcii, čo sú pojmy definované prevažne západoeurópskou a anglo-americkou kritikou. Proti politickej ideológii sa tu stavia ideológia umelecká. Politikum tohto projektu musíme teda hľadať inde, a je ním modernistická ideológia výstavného priestoru. Na rozdiel od amerických a západoeurópskych umelcov, voči ktorým sa tento projekt zjavne vymedzuje, trojica umelcov nemala k dispozícii galérie typu bielej kocky. Fatálnym nedorozumením by bolo porovnávať ich projekt s monochromatickými dielami, ako je séria Achrome (1958) Pierra Manzoniho alebo White Paintings Roberta Rauschenberga, ktorý už v roku 1951 pracoval s vertikálnymi plátnami pomaľovanými valčekom olejovou farbou.

So začiatkom tzv. normalizácie sa konceptuálne a performatívne zameraní umelci v Bratislave zomkli do zoskupenia s cieľom pracovať na spoločne realizovaných tímových projektoch. Títo umelci sa od záveru roka 1972 pravidelne schádzali v ateliéri Rudolfa Sikoru, aby debatovali o rozmachu vedy a techniky, ekologických hrozbách a prognózach budúcnosti. Z činnosti zoskupenia vzišli projekty vo forme albumov a veľkoformátových tlačí. Ako prvý realizovali Dotazník, potom nasledovali Čas I., Čas II. a po nich nasledoval pokus vyvinúť znakový systém vesmírnej komunikácie inšpirovaný exaktnými vedeckými postupmi, zostal však nedokončený. Po necelých dvoch rokoch prichádza časť z pôvodného kolektívu umelcov s vlastným programom: trojčlenný autorský tím v zložení Miloš Laky (1948 – 1975), Ján Zavarský (1948) a Stano Filko (1937 – 2015) začal systematický prieskum maliarskeho stvárnenia bieleho priestoru.

Biely priestor v bielom priestore bol po prvý raz zdokumentovaný počas jednodňovej výstavy v Dome umenia v Brne. Katalóg s manifestom v štyroch jazykoch reprodukuje fotografie z výstavy. Vidíme na nich plátna pomaľované na bielo, rozvinuté z objemných zvitkov po stenách a na podlahe alebo sú tam kratšie sekvencie skladaného plátna, napnuté priamo na stenách a voľne zavesené zo stropu. Maľba syntetickou akrylovou bielou farbou (zvanou „latex“) je realizovaná mechanickým spôsobom ručného valčeka, takže vylučuje individuálny rukopis. Ako poznamenal Jiří Valoch, valček tu má mimoriadny význam. Je to totiž potenciálne nekonečná plocha, z nej sú odtláčané fragmenty, ktoré vytvárajú ďalšiu plochu. Realizácie vytvorené touto metódou sú potom doslova detailmi záznamov nekonečnej plochy. Táto maľba, píše ďalej Valoch, realizovaná na pruhoch plátna a na priestorových objektoch (papierové trubice), vytvára ďalšiu vrstvu bieleho povrchu, a tak napätie dvoch plôch, z ktorých jedna je statická a druhá dynamická, evokuje priestor. Materializácia „bieleho priestoru“ pokračovala v rokoch 1974-1975 tak, že horizontálne orientovaný povrch plátna nahradili vertikálne orientované pásy filcu, ktorých veľkosť je zvolená podľa jednoduchého vzťahového modulu medzi výškou a šírkou. Prechod od horizontály k vertikálnym pásom a od pravidelnej štruktúry plátna k amorfnému filcu sprevádzalo zrušenie kontúry, preto každá jednotlivá demonštrácia bielej farby na bielom povrchu dostáva inú dynamiku. V roku 1975 bol autorský tím pozvaný vystavovať na 9. Biennale de Paris, ale keďže Stano Filko prekročil vekovú hranicu 35 rokov, Biely priestor tam reprezentovala len dvojica Laky a Zavarský. V tom istom roku Miloš Laky umiera ako 27-ročný na leukémiu. Napriek Lakyho úmrtiu tímový projekt pokračuje v roku 1977 výstavou vo Fiatal Művészek Klubja (Klub mladých umelcov) v Budapešti. Keď sú v roku 1976 na biele mechanickým valčekom pomaľované povrchy pridávané ďalšie vrstvy bielych stôp, cieľ ešte stále nie je zavŕšený.

Rovnocenným pandantom maliarskeho procesu boli od počiatku pojmové formulácie zaznamenané v niekoľkých verziách autorských textov a manifestov. Treba im preto venovať pozornosť aj z toho dôvodu, že ukazujú genealógiu premýšľania celého projektu. Prvý manifest predstavuje dvanásť bodov, kde svoje snaženie autori označujú „umením čistej senzibility“. V manifeste rozvíjajú podnety „sensibilité picturale de l’immatériel“ Yvesa Kleina a jeho myšlienky o „réelle créativité du vide“ mohli byť práve tým podnetom, ktorý inicioval „biely nehmotný priestor v bielom nekonečnom priestore“.  Autori tu formulujú ideu zobrazenia vnútornej dynamiky nekonečna. Pokiaľ prvý manifest ohlasuje „prekročenie hraníc predmetného sveta“, v druhom manifeste sa zdôrazňuje aktivita „čistej senzitívnosti“, ktorá je absolútna a „prekročila rámec racionálneho poznania“.

Evokácia bieleho priestoru maliarskymi prostriedkami sa stala zámienkou jedinej odmietavej kritiky, ktorej autorom je Július Koller. V rukopisných poznámkach poukazuje na racionálne rozpory a nesúlad medzi teoretickými formuláciami a maliarskou praxou autorov. Koller už v roku 1967 vytvoril rozsiahlu sériu malieb v rámci Antihappeningu Hry, pri ktorom aplikoval bielu syntetickú farbu na biele predmety. Aktivita tejto skupiny mu však bola celkom cudzia a považoval ju bez ohľadu na množstvo vytvorených artefaktov za „svedectvo o neslobode a uniformite hlásanej nekonečnosti prázdneho priestoru“. Ak by sme sa stotožnili s Kollerovým názorom, že dielo je svedectvom o neslobode, dostávame sa do rozporu s programovým textom skupiny. Ak teda skupinové dielo produkuje uniformitu, v akom vzťahu je potom k uniformite politickej reality?

V nasledujúcich rokoch 1977 – 1980 Stano Filko pokračoval v práci na Bielom priestore samostatne. Postupne začlenil anabázu celého projektu do svojej univerzalistickej ontológie, ktorú neskôr reinterpretoval a rekonštruoval v systéme farebného spektra čakier. Tretím stupňom po Senzibilite (1973) a Senzitivite (1974 – 1976) sa stala Emócia (1977). Popri realizácii maliarskym valčekom vznikali samostatné pojmové hry, „text-arty“ – Transcendencia (1978-1979) a Transcendentálna meditácia (1980). V tomto období vystavoval najmä v Poľsku a realizácia diela bola viazaná na performatívne aplikovanie bielej farby valčekom priamo na steny galérie. Mnohokrát opakované dosahovanie valčekom na plafóny a stropy galérií, popri neúnavnej aktivite pojmového definovania, siahajúcej za možnosti pomenovateľného, pripomína úsilie dopracovať sa k sekulárnému prežitku Absolútna. Toho Absolútna, ktoré bolo zavrhované ako protiklad dialektického materializmu. Aký priestor môže ležať medzi dvomi vrstvami bielej farby je neriešiteľnou otázkou. Možno je to prázdnota, o ktorej písal Egon Bondy ako o výsledku „nejzazší ontologické redukce“, ako o zjavovaní, o stave, ktorý je „nepomíjející neurčeností“.

V ostrom kontraste s inými projektmi konceptuálneho umenia vo východnej Európe v tom čase, Biely priestor bol určený pre inštitucionalizované prostredie, čo dokazujú početné výstavné prezentácie v Brne, Budapešti, Paríži, Lubline, Varšave, Gdańsku, Belehrade a napokon aj na documenta 7 v Kasseli. S prostredím „bielej kocky“ Stano Filko nepochybne vedome pracoval, čo vidíme tiež na súbore fotografií, pomenovanom Transcendencia I. a II. (1978 – 1979). Bielou farbou prekrýva a perforuje fotografické snímky práve na miestach, kde sa nachádza jeho podobizeň. Premaľované ich opätovne fotografuje, čím pôvodný obraz opakovane narúša novými zásahmi. Zatiaľ čo biela farba prekrývajúca tvár umelca na fotografiách nás vťahuje do napätia medzi vybraným momentom v čase a bezčasovou neurčenosťou, námetom väčšiny fotografií z tejto série je vystavovanie samotné.

Spočiatku Filko spoločne s Lakym a Zavarským vychádzali z predpokladu, že priestor, do ktorého vstúpilo ich čisté umenie, by bol neutrálny. V Československu totiž v tej dobe nebolo možné takýto umelecký projekt verejne vystaviť. To nás vedie k domnienke, že zámerom umeleckého projektu bolo pracovať s modelovým prostredím bielej kocky a neopakovateľne premeniť vnímanie idealizovaného priestoru. Brian O’Doherty by tento pohyb charakterizoval takto: Priestor dnes už nie je len miestom, kde sa môžu diať veci. Veci sú tým, vďaka čomu sa môže diať priestor. A ďalej by sme mohli sledovať postreh Igora Zabela, že takéto priestory sú transformované do oddelených, ustálených entít a my, diváci, dostávame akýsi druh „čistých očí“, akoby sme opustili naše spoločenské, kultúrne, rodové a iné špecifiká za dverami galérie. A preto ideológia bielej kocky na nás uvaľuje pohľad „čistých očí“, ktorými nevidíme iné, než „čisté umenie“, a to je práve tým, na čo sa Biely priestor v bielom priestore spolieha. Keďže sa vyvíjal v priebehu takmer celej dekády, Biely priestor vedie polemiku nielen s tými stanoviskami, ktoré dovtedy išli vlastnými prostriedkami za hranice maliarstva, ale vo svojej radikálnosti je odpoveďou modernistickým koncepciám priestoru.

Daniel Grúň

Stano FILKO – Miloš LAKY – Ján ZAVARSKÝ, BIELY PRIESTOR V BIELOM PRIESTORE / WHITE SPACE IN A WHITE SPACE, výstavný model, č/b diapozitív, 1973-74

Stano FILKO, Emócia – Ontológia (na strope) / Emotion – Ontology (On the Ceiling), č/b fotografia, 1977

Stano FILKO, Transcendencia / Transcendence, akryl na č/b fotografii, 1978-?

Stano FILKO – Miloš LAKY – Ján ZAVARSKÝ, BIELY PRIESTOR V BIELOM PRIESTORE / WHITE SPACE IN A WHITE SPACE, č/b fotografia (neverejná jednodňová inštalácia, Dům Umění, Brno), 1973-74

Mišo

1974 – 2016

Smrť sa vždy týka tých druhých. Neskutočnú hĺbku hranice života a smrti prináša len najbližším. Tú otázku pred nás položí čas, keď prvýkrát zistíme, že nám zomrel otec, mama, sestra, brat, žena, muž. Alebo dieťa. Je to otrasné, je to utrpenie, ktoré musíme zažiť, lebo  každý človek bol raz niekedy niekoho dieťaťom. A nie je možné nemilovať deti.

Dnes ale smúti každý, kto Miša poznal, lebo na to, aby bolo jasné, že odteraz budeme ako generácia bez neho slabší, sa nemusíme milovať.

Všimol som si ho okolo roku 2002 a začal som ho uznávať za odstup, nenápadnosť a strohosť. Mal to premyslené. Podľa mňa Mišo hľadal umenie v pukline. Vedel, že svet je chladný, hladký a zaoblený, že sám ho neunesie, aby ním pohol a tak hľadal škáru, cez ktorú by ho nachytal, zadrapol doň nehtom a vydlabal pritom do starého nábytku podľa pravítka odkaz po anglicky. Napríklad: Intellectuals are very skilled liars.  Alebo zanechal otázku: Which nationalism is better?

Obaja sme si držali odstup, a to ľudí poväčšine spája. Tu a tam sme sa stretli a porozprávali. Nešlo to vždy dobre. Bol na mňa až príliš zaujatý a hĺbavý typ. Aj rozhovor do Flash artu v roku 2012 sme naživo vzdali, vypili kofolu na Kolibe a spravili sme ho neskôr písomne cez emaily. Vtedy napísal, že umeniu neškodí nič. Mišo bol veľmi veľkorysý človek a mal dobrý zmysel pre humor. Musel byť dobrý učiteľ. No jeho hlavné myšlienky boli vlastne obavami. Možno preto bol on sám taký opatrný, pomalý.

V roku 2014 sme v Žiline spravili spolu na javisku jeden výstup z jeho projektu o Novembri 89 v Banskej Bystrici na ktorý nikto neprišiel. Bola to asi najlepšia akcia, ktorú som na Stanici spravil. Ďalší rok sme vystavili moje najobľúbenejšie jeho dve práce na výstave Strach. Medzitým sme párkrát boli spolu v jeho pivnici v Petržalke aj v Dúbravke a bolo to také naozaj socialistické.

Naposledy sme sa videli v zime, pili pivo v panelákovom pajzli a rozprávali sa o revolúcii a politike. Hovorili sme o tom, že dejiny Novembra treba napísať tak, že by sa v nich revolúcia ani veľmi nespomínala, veď mechanizmy manipulácie sa nezmenili a pozoruhodná je tiež kontinuita moci.  To sa mu páčilo. Rozlúčili sme sa veľmi priateľsky. Naposledy.

Mišo, bol si múdry a odvážný chlapík. Dobrý človek.

Budeš nám chýbať, kamarát.

Fedor Blaščák

Fenomenálna speváčka a huslistka Iva Bittová vyráža na slovenské turné s mladým slovenským Mucha Quartetom, aby zoznámila svojich fanúšikov a ďalších ľudí, najmä priaznivcov ľudovej hudby s pozoruhodným projektom, ktorý citlivým spôsobom spracováva unikátne výsledky celoživotnej práce geniálneho skladateľa a muzikológa Bélu Bartóka. Ten vo svojej dobe zozbieral tisíce nápevov slovenských ľudových piesní, z ktorých výber pre Ivu Bittovú a sláčikový Mucha Quartet upravil renomovaný slovenský skladateľ Vladimír Godár pod názvom Slovenské spevy. Pôvadne nové verzie, ktoré rozhodne netrpia prehnanou upjatosťou ani akademickosťou, vyšli aj na rovnomennom albume.

akustický koncert
štvrtok 1. 12. 2016, 19.00

Dnes po celom svete známy autor a vynikajúci klavirista Béla Bartók nebol len obdivovaným skladateľom, ale patril aj k najvýznamnejším etnomuzikológom na začiatku 20. storočia. Keďže vyrastal v rakúsko-uhorskej monarchii (v roku 1881 sa narodil v dnešnom Rumunsku), sústredil sa najmä na folklór z týchto krajín. A to natoľko dôkladne, že len jeho zbierka slovenských ľudových piesní, ktorá rástla až do jeho smrti v americkom exile, obsahuje viac než 3200 záznamov, jeho zbierky maďarských a rumunských piesní sú ešte väčšie.

Slovenské spevy predstavujú 44 vybraných nápevov, optimisticky radostných aj smutných piesní. Niektoré z nich sú len kratučké a pôsobia ako fragment alebo skica, ale i tak okúzľujú pestrosťou, hudobnými nápadmi a občas aj nečakaným vtipom. Úžasným spôsobom sa v nich spája živelnosť dodnes sviežich melódií, ale aj Bittovej vynikajúceho speváckeho podania i citlivého inštrumentálneho sprievodu Mucha kvarteta. Folklórne korene sa tu stretávajú so svetom umeleckej kompozície a Iva Bitttová opäť potvrdzuje svoju hlasovú univerzálnosť a skvelé interpretačné schopnosti. “Transkripcia Slovenských spevov Bélu Bartóka od Vladimíra Godára mi opäť umožnila preniknúť do hudobného sveta folklóru,” hovorí Iva Bittová.

Známa speváčka, huslistka aj herečka Iva Bittová býva často označovaná za hudobného chameleóna. Jej cesta viedla cez brnenské konzervatórium medzi dnes už legendy brnenskej alternatívnej scény, a odtiaľ do sveta – vrátane newyorkskej Carnegie Hall. Jej záber je obdivuhodný. Nie sú jej cudzie zvukové performancie ani programy pre deti, speivala rock s kapelou Dunaj aj operné árie, svojsky interpretuje ľudové piesne, ale doma je aj v experimentálnom jazze či klasickej hudbe. Album Slovenské spevy je jej 35-ty.

So skladateľom Vladimírom Godárom, ktorý ma okrem iného aj dvoch Českých levov, spolupracuje Iva Bittová už dlhé roky. K ich hudobným spoluprácam patrí napríklad soundtrack k filmu Martina Šulíka Krajinka, skladba Ecce Puer na text Jamesa Joyca, ale najznámejším spoločným dielom je nádherný album Mater z roku 2006, ktorý sme naživo uviedli v Novej synagóge v roku 2013 a dodnes zostal jedným z najsilnejších večerov, ktoré sme na stavenisku zažili – napriek zime, ktorá vtedy bola, neodišiel ani jeden divák.

Slačikové Mucha Quartet sa venuje interpretácii hudby od vrcholného klasicizmu po súčasnosť a tvoria ho Juraj Tomka (prvé husle), Andrej Baran (druhé housle), Veronika Prokešová (viola) a Pavol Mucha (violončelo). Od roku 2003, kedy ho na bratislavskom konzervatóriu založili, pravidelne koncertujú, vrátane festivalov ako Pražské jaro nebo Bordeaux String Quartet Festival. Mucha Quartet hral aj pri návšteve anglickej královny Alžbety II. na Slovensku a svoj debut oslávil v roku 2011 v Luxemburskej filharmónii. Ocenenia – na 21. ročníku medzinárodnej súťaže Leoša Janáčka v Brne kvarteto získalo prvú cenu za interpretáciu jeho skladby, je víťazom súťaže Josef Windisch Preis vo Viedni, držiteľom 3. ceny z medzinárodnej súťaže Gianni Bergamo Classic Music Awards v Lugane alebo 1. ceny na Medzinárodnej súťaži komornej hudby Antonína Dvořáka v Prahe. „S kvartetom Mucha, veľmi mladým a talentovaným telesom z Bratislavy, sme sa v pomerne krátkom čase naštudovania materiálu úžasne zohrali. Ich mladistvá energia osviežila a inšpirovala moju interpretáciu“, dopĺňa Iva Bittová.

www.bittova.com
www.muchaquartet.sk
Vstupné 10eur v predpredaji na www.predpredaj.sk, na mieste 12eur.

Ďalšie koncerty v rámci turné:
29. 11. 2016 – Liptovský Hrádok, Grand Castle
30. 11. 2016 – Bratislava, Moyzesova sieň
1. 12. 2016 – Žilina, Nová synagóga
2. 12. 2016 – Trenčín, Evanjelický kostol
3. 12. 2016 – Banská Bystrica, Evanjelický kostol
4. 12. 2016 – Nitra, Synagóga

Kurátori, teoretičky, pamätníci, historičky umenia a umelci diskutujú v Novej synagóge na tému ako robiť retrospektívnu výstavu umelcom, ktorí po sebe zanechali dielo vo forme „individuálnej mytológie“.

medzinárodné sympózium
pondelok – streda, 28. – 30. 11. 2016

Sľúbili sme, že na konci roka 2016 urobíme v Novej synagóge samostatnú výstavu Stana Filka (1937 – 2015), jedného z najvýznamnejších slovenských umelcov, avangardistu z povolania. Ale komplikuje sa to a komplikuje to okrem naťahujúcej sa rekonštrukcie Novej synagógy, najmä sám Stano Filko. Najviac tým, že nežije a každý, kto ho poznal, vie, že určite by tú výstavu urobil inak, ako ju urobíme my bez neho. A tak spomaľujeme čas a chceme byť čo najviac pripravení. Najprv sériou diskusií a prednášok, neformálnych stretnutí, na ktorých prišli do Žiliny predstaviť jeho život a dielo ľudia, ktorí ho osobne poznali a mali radi. A teraz ho spomaľujeme ďalej – sympóziom, stretnutím tých istých a niektorých nových ľudí, aj zo zahraničia – a teraz už s konkrétnou otázkou: Ako robiť výstavu Stana Filka bez neho, keď už nežije? Sympózium otvoríme performatívnym rituálom – čítaním z listu Stana Filka, ktorý napísal priateľom na Slovensko z New Yorku v roku 1983.

Kurátori, umelci, priatelia, budú hovoriť o rôznych aspektoch jeho tvorby, ktorá už začiatkom 60-tych rokov prekročila hranice Československa a neskôr Filka zaradila do prvej ligy svetovej neo-avantgardy, ale súčasne o tom, koľko komplikácií spôsobila jeho smrť ľuďom (ako sme my), ktorí chcú urobiť jednu dobrú výstavu Stana Filka. Po tomto sympóziu uvidíme, či ju vôbec spravíme, ale každopádne môžete si poznačiť dátum jej otvorenia – nedeľa 11. decembra 2016.

Pozvaní účastníci sympózia:
Vít Havránek
Aurel Hrabušický
Daniel Grúň
Mira Keratová
Ondřej Chrobák
Jessica Morgan
Boris Ondreička
François Piron
Tomáš Pospiszyl
Elizabeth Sussman
Jan Verwoert
Christian Kobald
Fedor Blaščák

Vstup bude voľný aj pre širokú verejnosť. Detailný program zverejníme čoskoro.

Stano Filko na fotografii Filipa Vanča

Cestujte v čase za hračkami budúcnosti. Vedecko-technologický park a Banka Žilina pozývajú na interaktívnu prehliadku technológií, ktoré (podľa nich) zmenia náš svet. A vznikli alebo sa budú vyrábať na Slovensku.

Futurikon – prezentácia nových technológií
štvrtok – piatok, 24. – 25. 11. 2016

Na konci novembra sa Žiline uskutoční prvý ročník futurealistickej konferencie, počas ktorej sa Nová synagóga zmení na miesto plné budúcnosti. Skutočné živé expozície technológií, ktoré sa na malú chvíľu pre všetkých návštevníkov stanú súčasnými, a dovolia im na vlastnej koži zažiť zajtrajšok. Pre rodičov s deťmi, technologických nadšencov, študentov a geekov, pre všetkých sú prichystané prednášky a prezentácie ľudí, ktorí už dnes tvoria budúcnosť, celkom konkrétne aj trošku vizionárske demonštrácie, súťaže a ceny. Aj naši starí rodičia si predstavovali budúcnosť, v niečom sa mýlili, niečo si vysnívali takmer presne. My budeme mať spoločne možnosť dať snom o budúcnosti reálne obrysy.

Štvrtkový program bude pre odbornú verejnosť, v piatok bude výstava prístupná širokej verejnosti a školám. Otváracie hodiny 9.00 – 18.00.

Viac informácií nájdete na www.futurikon.sk.
www.vtpzilina.sk
www.bankazilina.sk

Akademici aj zástupcovia samospráv, židovskej obce a tretieho sektora. Historici, pamiatkári, reštaurátori, aktivisti a spolu s nimi aj veľvyslanci Nórska, Nemecka aj Izraelu. Títo všetci sa stretnú v Novej synagóge, aby hovorili o zaniknutých židovských pamiatkach aj obnovených synagógach a novom živote v ich priestoroch.

konferencia
pondelok 7. 11. 2016, 10.00 – 16.00

V Žiline sa uskutoční druhý ročník konferencie venovanej židovskému kultúrnemu dedičstvu na Slovensku. Je organizovaná Židovským kultúrnym inštitútom v spolupráci s nami a bude prístupná odbornej verejnosti. Cieľom celodennej konferencie je výmena informácií o projektoch a problematike záchrany a obnovy židovského dedičstva. Stretnú sa na nej zástupcovia štátnych aj židovských komunitných inštitúcií, občianski aktivisti a odborníci pôsobiaci v oblasti ochrany kultúrneho dedičstva na Slovensku.

Termín konania konferencie bol stanovený na výročie tzv. Krištáľovej noci, počas ktorej nacisti v roku 1938 vypálili stovky synagóg na území dnešného Nemecka, Rakúska, Poľska a Českej republiky a organizátori chcú aj týmto spôsobom ukázať na zničené pamiatky na území Slovenska a zároveň ich obnovu za posledných 25 rokov.
Konferencia sa uskutoční v Novej synagóge, ktorú v rokoch 1928 – 1931 postavili pre neologickú židovskú obec podľa plánov nemeckého architekta Petra Behrensa (1868 – 1940). Ten je považovaný za otca modernej architektúry a žilinská stavba je jeho majstrovským dielom. Od roku 2011 pamiatku obnovuje občianske združenie Truc sphérique a od budúceho roku sa začne využívať ako centrum súčasného umenia a kultúry.

S konferenciou je spojené slávnostné odovzdanie Ceny Eugena Bárkánya, ktorú po prvý raz udeľuje Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku za významné aktivity na záchranu židovského kultúrneho dedičstva na Slovensku. Tohtoročným oceneným bude mesto Lučenec za pamiatkovú obnovu lučeneckej synagógy.

Inžinier Eugen Bárkány založil v roku 1928 Slovenské židovské múzeum v Prešove. V roku 1955 sa usadil v Bratislave, kde pôsobil ako kustód zbierky judaík židovskej komunity a pripravoval zriadenie židovského múzea v synagóge na Rybnom námestí.

www.uzzno.sk

Vstup je voľný, ale je potrebné sa vopred registrovať emailom na office@uzzno.sk.

Program konferencie:

10.00 – 10.30 Slávnostné otvorenie
Igor Rintel, predseda ÚZŽNO
Pavel Frankl, predseda ŽNO Žilina
J. E. Inga Magistad, veľvyslankyňa Nórskeho kráľovstva
Rabín Josh Ahrens, Düsseldorf-Nürnberg

10.30 – 11.30 Udelenie Ceny Eugena Bárkánya
Vedie Peter Salner

Jana Švantnerová, Bratislava
Inžinier Eugen Bárkány a jeho dielo

Andrea Moravčíková, Lučenec
Synagóga v Lučenci a jej pamiatková obnova

11.40 – 12.40 Perspektívy obnovy židovských pamiatok
Vedie Maroš Borský

Tomáš Lupták, Bratislava
Reštaurovanie interiéru modlitebne v Trenčíne

Berta Jasečková, Levice
Bývalá synagóga v Leviciach a jej kultúrne využitie

Jozef Sivák, Banská Štiavnica
Bývalá synagóga v Banskej Štiavnici – dnes pivovar

13.30 – 14.30 Židovské kultúrne dedičstvo Žilinského kraja
Vedie Henrieta Moravčíková

Pavel Frankl, Žilina
Nehnuteľnosti v majetku ŽNO Žilina. Navrátenie, prevádzka, údržba a opravy

Michal Filek, Žilina
Synagóga v Bytči. Prečo má zmysel ju zachrániť?

Miloš Dudáš, Žilina
Zaniknutá drevená synagóga vo Veličnej

14.40 – 15.40 Židovské pamiatky z hľadiska metodiky pamiatkovej starostlivosti
Vedie Peter Maráky

Diskusia odborníkov:
Miloš Dudáš, Žilina
Pavel Frankl, Žilina
Peter Glos, Prešov
Pavol Ižvolt, Bratislava
Vladimír Majtan, Žilina

Výstava, ktorá bude výstupom týždňového workshopu pedagógov a študentov ATD na brnenskej FAVU.

galéria Plusmínusnula
vernisáž výstavy v piatok 25. 11. 2016, 18.00
výstava potrvá do 2. 12. 2016

“Ateliér telového designu (ATD) najskôr uskutoční lineárny pohyb z bodu Brno do bodu Žilina. Potom nestálym pátravým pohybom objaví cieľovú lokalitu. Z tohto bodu bude plošným kruhovým pohybom postupne mapovať lokalitu systémom odchod – príchod, opustenie – návrat, plazenie sa a útek. Rovnako vzdialenosti medzi jednotlivými členmi ATD sa budú ich vlastnými pohybmi meniť od blízkosti po vzďaľovanie sa. Pohyb členov ATD vyvolá pohyb žilinského vzduchu, ktorý rozochveje listy na žilinských stromoch až k ich predčasnému pádu.”

Ateliér telového designu je intermediálny ateliér s dôrazom na tému tela. Telo študuje vo všetkých možných rovinách, ako telo vlastné (anatomické, fyzické, duševné a duchovné), telo spoločné (sociálna rola, rodina, vzťahové otázky), telo politické (širšie spoločenské a politické koncepty napojiteľné na štruktúry mimo umenia).

ATD: Lenka Klodová, Karolína Kohoutková, Kača Olivová, Mário Kastelovič, Iva Rovenská, Natálie Bobáková, Tereza Froncová, Nela Richterová, Kristína Reisová, Lukáš Essender, Adéla Venturová, Vendula Kolářová, Barbora Smékalová, Sára Wollasch, Petra Daneková, Simona Papšová

https://www.ffa.vutbr.cz/
http://atd.ffa.vutbr.cz/

Galériu Plusmínusnula nájdete na Hurbanovej ulici č. 11 – v priestore informačného centra pri Novej synagóge. Galéria-infocentrum je otvorená v pracovné dni od 12.00 do 17.00 h. V iných časoch alebo v prípade, že je zatvorené, môžete volať Jánovi Gašparovičovi na tel. 0905 365 149 a dohodnúť si otvorenie. Vstup je voľný. Galéria funguje vďaka finančnej podpore Fond na podporu umenia a Nadácie ERSTE.

www.plusminusnula.sk

Galéria Plusmínusnula a Dudas Brothers pozývajú na prezentáciu spoločnej tvorby, nových konceptov, performancií a videí.

prezentácia tvorby
streda 23. novembra 2016, 18.00

Dvojica Dudas Brothers pôsobí na umeleckej scéne s menšími prestávkami od roku 2002. Hoci vystupujú v maskách, každý vie, kto sa pod nimi ukrýva. Týmto istým spôsobom pristupujú aj k tvorbe, kde reagujú na všeobecne známe prvky aktuálneho domáceho, ale aj geopolitického diania a svet umenia ako taký. Aj keď ich tvorba nesie prvky irónie, ktorej sa v nej nevyhnú ani najvyšší svetoví politickí predstavitelia, či ľudia pracujúci vo sfére umenia, nechcú byť cynikmi. Zdanlivo banálne pôsobiace počiny využívajúce jazyk komerčnej a mediálnej reality sú však metaforou pre komplikovanú globalizovanú súčasnosť plnú simulakier, kde dochádza k stieraniu hraníc medzi autentickým a manipulovaným. (txt: Peter Moorl)

Vstup je voľný.
Galériu Plusmínusnula nájdete na Hurbanovej ulici č. 11 – v priestore informačného centra pri Novej synagóge.

www.dudasbrothers.com
www.works.io/jurajivan-dudas
www.plusminusnula.sk

Sonda +-0,0/17
škola v galérii súčasného umenia

Galéria Plusmínusnula je komorný výstavný priestor pre súčasné umenie o rozlohe 37m² pri vstupe do Novej Synagógy v Žiline na Hurbanovej ulici č. 11. Celoročne je tu realizovaná približne desiatka výstavných projektov predstavujúcich tvorbu súčasných umelcov, najčastejšie domáceho a blízkeho európskeho priestoru.

V galérii dlhodobo ponúkame možnosť sprievodov pre školské skupiny – v súčasnosti v rozsahu od materských po stredné školy.

V roku 2017 spoločne s prihlásenými materskými a základnými školami máme v pláne pilotne zrealizovať projekt Sonda +-0,0/17. Aktuálne pátrame po pedagógoch MŠ a I. stupňa ZŠ a ich skupinách, ktorí/é by sa mohli a chceli projektu zúčastniť.

Zaregistrované skupiny sú povzbudzované k pravidelnému navštevovaniu galérie Plusmínusnula (=minimálne troch rôznych výstav) v priebehu jedného školského roka. Úvodná návšteva deti zorientuje v súčasnom galerijnom prostredí a skupinu perspektívne motivuje k ďalším návštevám. V krátkosti im predstaví žánre a možnosti súčasného vizuálneho umenia.
V rámci prvej aj každej ďalšej návštevy žiaci absolvujú lektorskú prehliadku aktuálnej výstavy. Lektorský sprievod je pestrý a interaktívny a je koncipovaný tak, aby stimuloval rozvoj najrôznejších zručností a zahrnul precvičovanie z rôznych oblastí poznania (ideálne aj nejakého súvisiaceho školského učiva). Okrem fyzicky prítomných diel aktuálnej výstavy pracujeme tiež s reprodukciami – deti sú v procese dešifrovania výstavy priebežne upozorňované aj na diela iných významných umelcov, ktoré s aktuálnou výstavou kontextuálne, obsahovo či formálne súvisia. Obľúbeným doplnením návštevy sú tvorivé aktivity realizovateľné priamo v podmienkach expozície, ktoré tému výstavy ďalej tvarujú. Deti sa učia na umenie reagovať, pohybovať a správať sa v prostredí galérie, získavajú zručnosti na dešifrovanie umenia ale aj ďalších tém, ktoré umenie komunikuje a sú povzbudzované k otázkam a vzájomnému dialógu (nielen o umení). Predpokladáme, že intenzívnym spolupôsobením všetkých menovaných vstupov majú žiaci aj učitelia šancu prirodzene získavať širší prehľad o problematike súčasného umenia, pozorovať a poznávať svet autentickým spôsobom a z trochu inej perspektívy ako v klasickej škole.

Aj lektori a ďalší zamestanci galérie vykonávajú svoju vlastnú sondu do vzdelávacieho systému a osnov. Spätnou väzbou si overujeme rôzne možnosti (alebo nemožnosti) realizácie galerijnej pedagogiky a výchovy umením v nádväznosti na podmienky súčasného školstva. Od opakovaného kontaktu s tou istou skupinou a priebežného hodnotenia jednotlivých lekcií s učiteľmi očakávame presnejšiu predstavu o tom, ako na deti lekcie z umenia pôsobia, či a v čom je tento druh zážitkového vyučovania dobrý nápad pre lepšie školstvo a lepšie galérie v 21. storočí.

Účasť na projekte je bezplatná (nebránime sa dobrovoľným iniciatívam podporujúcim projekt galérie alebo úhradám stretnutí formou kultúrnych poukazov). Jedinou našou podmienkou je vytvoriť si so skupinami približný plán návštev a rozsah návštev (počet návštev a ich približné časové trvanie). Vyžadujeme minimálne 3 návštevy skupiny v priebehu školského roka, maximálny počet navštev v rámci projektu sa môže rovnať počtu realizovaných výstav. Začať je možné kedykoľvek v priebehu aktuálneho školského roka. Počet účastníckych skupín projektu je limitovaný kapacitou lektorov.

Ďalšie info a prihlasovanie: 0907 178 756, hanka@stanica.sk

V prvý decembrový víkend do chrámu opäť zavítajú po roku “kupci” – dizajnéri, remeselníci, výrobcovia aj kuchári, amatérski i profesionálni, aby nám ukázali svoje umenie. A výťažkom opäť podporia aj dokončenie našej rekonštrukcie.

sobota – nedeľa 3. – 4. decembra 2016

Už po tretíkrát vás pozývame na dvojdňový trhový “festival” pod kupolou Novej synagógy. Môžete sa tešiť na časom overených predajcov, ale aj úplné novinky. Predajcovia sa budú striedať, rezervujte si celý víkend. O občerstvenie bude dobre postarané.

Najčerstvejšie informácie aj zoznam prezentujúcich sa predajcov nájdete v udalosti na Facebooku: Stanica: Vianočný Malý trh v Novej synagóge.

Prasa má k človeku mimoriadne blízko, a pritom vyvoláva rozporuplné reakcie. Spája sa s ním predstava hojnosti, plodnosti, blahobytu, ale tiež pažravosti, primitívnosti, nečistoty, perverznosti. Všadeprítomné prasa prechádza dejinami s týmto napätím a ambivalenciou, ako svedok i hrdina – od stredovekých zvieracích procesov cez súčasné politické diskusie ohľadne vzťahu bravčoviny a islamu až po futuristické vízie prasiat ako zásobární ľudských orgánov.

Na sympózium Ako spraviť výstavu Stana Filka, keď už nežije, sme pozvali aj štyroch mladých umelcov, aby svojimi dielami komentovali Filkove dielo alebo tému sympózia. Martin Vongrej pre výstavu (Fragment výstavy Stana Filka) napísal ako svoje dielo-komentár tento text.

X
áno/nie

Zmeškaná renesancia
Renesancia – renaissance – znovuzrodenie. Bol som si istý, že tvorba Stana Filka má fungovať ako vyústenie umenia. Jeden z možných systémov zahŕňajúcich budúcu existenciu človeka. Systémom vychádzajúci z náboženstva, umenia, filozofie či new age, ktorý je však od nich nezávislý, renesančný, znovurodiaci sa v každom momente. V tom má úlohu Ego, takýto systém obrániť, zároveň si však nutne protirečí v  jeho obrane práve svojou čiernou farbou. Rozumieť protirečeniu, ako častá otázka, či tomu umeniu Stana Filka rozumiem. Áno/nie. Stály paradox, ostať v paradoxe, ktorý ma vedie ďalej. Rozumieť je prikloniť sa k jednej strane, k môjmu alebo tvojmu alebo jeho egu. Alebo k takému alebo takému slovu, či farbe. Po dlhom čase sa vraciam k podstate X, ktoré ma doviedlo k Filkovi. Stály paradox, X autoportrét, X človek, X perspektíva – základ renesancie. Nie sme vinní, že sme zmeškali renesanciu.

12. alebo 1. čakra
Aký je ten priestor, ten biely priestor, priestor čakier, ktoré sa netýkajú fyzického tela človeka? Je to náhoda, že sa Filko zaujíma o tmavú či čiernu hmotu a energiu? (odborne ide o skrytú látku a skrytú energiu) Čo je horizont udalostí vo Filkovej tvorbe? Klinická smrť? Hviezda nikam nepadá, je si sama sebe gravitáciou. Vnímanie počas života je metaforou vyžarovania hviezdy, po zavŕšení vyžarovania, sa mení na čiernu dieru, prechádza cez svoj stred, stred X, paradox, cez horizont udalostí. Up to 300000 km/s. Z pohľadu paradoxu, z pohľadu X je jasné, prečo môže byť dvanásta – posledná čakra zároveň prvou.

Musí to mať dušu
Problém inštalácie SF spočíva samozrejme v jeho systéme, stálom systéme – entite spektra farieb SF. Riešením je nadväznosť na jeho systém, teda začať tam, kde je teraz najbližšie on sám, pokračovanie v ante-bigbang, kde pre našu realitu skončil, presne opačne, ako to robí SNG. Samozrejme v prípade, že jeho systém berieme plne do úvahy. V takom prípade inštalovanie vecí bude vytvárať autonómny vnútorný zmysel – veľmi blízky samotnému tvorivému procesu SF. Znovurodiaci sa každým momentom – každým mementom – teda každou hmotnou realizáciou, ktorú zanechal, ktorá tak sama v sebe popiera fetiš originálu, formu, estetiku a vedie nás k etike. Preto treba začať v uvažovaní smerom retro – od 12. farby dole – sem. Všetko sa objasní. Môžeme si vytýčiť jedno centrum, stred, core, fyzický, vedomý, či mentálny, a od neho stavať SF architektúru (fyzickú, vedomú, mentálnu) až po naše každodenné problémy. Nie je tu priestor hľadať umeleckú originalitu. Je ľahké porozumieť, že ďalšia výstava autorsky inštalovaná SF už nebude, neznamená to však, že tie budúce budú horšie alebo lepšie. Hodnotiť môžeme len sami seba. Aj keď tí, ktorí hľadajú umeleckú originalitu, sa v tom budú rýpať ešte zajtra.

Úžitkové umenie
Význam úžitkového umenia presne naopak, ako ho poznáme. Aká je naša skutočná schopnosť zmerať funkčnosť umeleckého diela? Je duša v artefakte sama o sebe, aj keby neexistoval nikto, kto ju vníma, alebo je odčítateľná práve správnym vnímaním? Načo by sa dokázalo spoliehať súčasné umenie – to opositum moderného umenia, keby neexistuje oddelenosť vedomia? Keby myšlienky nepatrili jednotlivcom, ktorí ich myslia? Význam obelisku na Place de la Concore a význam Caldera pred Centre Pompidou – jemne vo vzduchu sa točiace farebné plátky. Náš krehký zdieľaný význam; spoločný odčítateľný význam nášho umenia je presne taký ako farebné fliačky pohupujúce sa vo vánku.

Tá duša je preto to, čo za teba nikto neodčíta.

Martin Vongrej
Paríž
3X12X2016

Martin Vongrej

Stano Filko: Objekt (záber z inštalácie)

Podľa môjho názoru Stano Filko patrí medzi najvýznamnejších slovenských, či dalo by sa povedať aj československých predstaviteľov výtvarného umenia, hlavne konceptuálneho, v druhej polovici 20. storočia. Prinášal do umenia na Slovensku a možno spokojne dodať, že aj v Európe, celkom nové koncepcie a tvorivé postupy. Hovorím to ako milovník umenia a tiež aktívny tvorca, ktorý strávil dve tretiny svojho života na Západe, konkrétne vo Veľkej Británii.

V rokoch 1964-68 som študoval na FAMU v Prahe a so Stanom Filkom som sa poznal len zbežne cez spoločných kamarátov. V septembri roku 1968 som odišiel do Veľkej Británie, kde som pracoval 30 rokov zväčša ako redaktor slovenského vysielania BBC.

So Stanom sme sa zblížili a spriatelili v lete roku 1986 v Spojených štátoch, kde som sa ako novinár zúčastnil na Svetovom festivale slovenskej mládeže v zahraničí v rezorte Mount Pocono v Pennsylvánii. Stano mal v jednom z hotelov v rámci festivalu výstavu svojich najnovších veľkých obrazov, ku ktorým sa ešte vrátim.

Prekvapuje ma ako málo informácií je na Slovensku o pobyte Stana Filka v USA a o prácach, ktoré tam vytvoril. Zarazili ma aj niektoré poznámky o jeho živote a práci na videozáznamoch YouTube zo žilinského sympózia. Kým sa zameriam na túto tému, vrátim sa ešte do našich študentských čias, tzv. Zlatých 60. rokov, keď sa vtedajšie Československo pod vplyvom reforiem v komunistickej strane a spoločenských a ekonomických tlakov čoraz viac otváralo Západu a nám sa otvárali širšie možnosti v oblasti tvorby. Ako to dopadlo, všetci vieme. Výstižne to ilustruje moja skúsenosť, že absolventský film Ruská ruleta, pre ktorý som napísal námet a scenár v roku 1968, mal verejnú premiéru na pražskom Febiofeste až v roku 2009.

1967: Výstava Stana Filka v Prahe

Nikde som sa nestretol s informáciou, že Filko pravdepodobne ako jeden z prvých výtvarníkov v Československu použil film pri vytvorení multimediálnej inštalácie alebo prostredia. Rozprával mi o tom kamarát a kolega zo štúdií na FAMU, fotograf Tibor Borský, ináč tiež Stanov kamarát. Prechádzal pražským starým mestom a stretol náhodne Stana Filka. Dali sa do reči a vysvitlo, že Stano neďaleko otvára výstavu prostredia zostaveného z oltárikov. Pozval Tibora dnu a spýtal sa ho, či by mu nemohol toto prostredie nafilmovať, aby sa do inštalácie vniesol pohyb.

Podlaha miestnosti bola pokrytá zrkadlami a Tibor žartovne poznamenal, že by bolo fajn, keby v prostredí pobiehala nahá žena, ako kontrast k idei oltárikov a ako nositeľ nových významov. Stanovi sa myšlienka zapáčila a zapojil Tibora, vtedy študenta na katedre kamery a fotografie, do realizácie nápadu. Tibor navrhol, aby pribrali k spolupráci nášho ďalšieho kolegu – FAMUzáka, Dušana Trančíka, ktorý študoval réžiu, mal organizačný talent a vedel veľmi pôsobivo a účinne argumentovať a presviedčať. V deň nakrúcania Dušan vybehol na ulicu a o päť minút sa vrátil s krásnou mladou ženou, zdravotnou sestrou, ktorú presvedčil, aby sa vo vyššom záujme umenia zobliekla a nahá sa prepletala prostredím oltárov. Dušan so Stanom ju réžijne usmerňovali a Tibor ručnou kamerou všetko nakrúcal na 16mm film v úžasných dynamických záberoch. Dušan dnes poznamenáva, že všetko, čo sa dialo so Stanovym objektom bolo vporiadku, bolo súčasťou jeho Hapsocu. Po skončení filmovania si otvorili fľašu Kláštorného červeného, vtedy bolo pre nás luxus, a radovali sa, aká inšpiratívna bola výstava. Film sa potom premietal v inštalovanom prostredí.

Výstava neskôr putovala do Talianska aj s jedinou pôvodnou verziou inverzného filmu. Naspäť z Talianska však prišli len oltáre a doplnkový materiál bez filmu. Ten sa stratil, nevedno kde. Asi sa nahé české dievča niekomu hrozne zapáčilo. Aby ste si nemysleli, že ide o nejakú „filkovskú“ mystifikáciu, Tibor Borský má vo svojom archíve rukolapný dôkaz fotografických pracovných záberov z filmovania.

80te roky: Stano Filko v New Yorku

A teraz niečo o pobyte Stana Filka v Spojených štátoch a jeho návrate na Slovensko po novembri 1989. Spriatelili sme sa na festivale slovenskej mládeže vo vtedajšom známom lesnom pennsylvánskom komplexe hotelov Mount Airy Lodge v Mount Pocono, ktorý radi navštevovali Newyorčania. Po dennom programe a večeri sme sedávali pri vatre s výtvarníčkou a poetkou Blaženkou Kostolnou zo Švajčiarska, vydavateľom slovenského časopisu pre kultúru v Kanade Vojtom Mirgom, veľkým propagátorom slovenskej kultúry v Amerike, starým emigrantom Jánom Okáľom a ďalšími a rozprávali sa do neskorej noci o umení a literatúre a aj sme si zaspievali.

Stano v Pocono vystavoval vyše tucta veľkých malieb (až do 180x150cm), na ktorých boli obrovské otvorené ústa s jasno červenými perami, často vycerenými ostrými zubami, chystajúce sa zahryznúť do hrubého hamburgera. Bolo to výstižné nepriame zobrazenie pažravej konzumnej americkej spoločnosti. Celok pôsobil až grandguignolovsky, hrôzostrašne.

Po návrate do New Yorku z Pocono na samom začiatku júla 1986 som strávil u Stana tri dni. Nie je pravda, že býval len u nejakej bohatej panej, ktorej strihal trávnik, ako to zaznelo vo videozázname zo sympózia. V čase mojej návštevy býval vo veľkom 3-izbovom suterénnom byte na hranici židovskej ortodoxnej štvrte v Brooklyne. Prekvapili ma na uliciach ozbrojené civilné hliadky. Stano mi vysvetlil, že to súviselo s nejakými palestínskymi protiizraelskými útokmi . Ešte taký postreh o prostredí, v ktorom býval: pred neďalekým nárožným malým obchodom, kde sme si po návrate z Pocono išli kúpiť niečo na jedenie, sedeli dvaja černošskí chlapci, ale v obchode so zmiešaným tovarom mali klobásu, ktorá vyzerala veľmi našsky.

Stano mi povedal, že na druhý deň pôjdeme pozrieť jeho výstavu v Guggenheimovom múzeu, v jednej z najvýznamnejších galérií moderného umenia severnej Ameriky. Pomyslel som si, že sa chvastá a ktovie, či tam má niekde vystavenú nejakú prácu.

Ešte by som sa chcel vrátiť k bytu Stana Filku. Prvá miestnosť, do ktorej sa vošlo, a ktorá slúžila ako atelier, bola veľká, hádam 5×7 metrov a bola plná veľkých obrazov nahusto nastavaných zvislo na dlážke. Odhadoval by som, že ich bolo vyše stovky. Cez izbu sa dalo prejsť do obytných priestorov len úzkymi uličkami medzi obrazmi a stenami. Byt bol zariadený veľmi skromne. Bolo vidieť, že Stano nemá peňazí nazvyš.

1986: Výstava Stana Filka v Guggenheimovom múzeu

Na druhý deň sme išli autobusom na nábrežie newyorského prístavu pozrieť sochu slobody a potom do Guggenheimovho múzea. V celom obrovskom kruhovom priestore múzea od stropu až po prízemie boli zavesené Stanove Filkove práce – obrovské kvádre v základných farbách – bielej, červenej, modrej a žltej, akoby sa vznášali vo vzduchu v rôznych uhloch. Skoro som spadol z nôh. Nečakal som, že Filkovi budú Američania venovať skoro celý najväčší priestor múzea. Neviem, či sa to ešte podarilo niektorému slovenskému výtvarníkovi. Stano sa v súvislosti s touto inštaláciou zmieňoval o pôvodných konceptoch bieleho priestoru, z ktorých vychádzal.

No problém bol v tom, že vystavovanie nezarábalo peniaze. Stano potreboval svoje diela predávať a na to mu chýbali vhodné kontakty. Navrhol mi, aby som mu robil akéhosi literárneho kurátora a propagátora a interpretátora jeho prác pre širšiu verejnosť. Povedal, že väčšina popredných výtvarníkov má takéhoto spolupracovníka. V písaní som bol zbehlý po štúdiu na FAMU a britských diplomoch z biológie a archeológie a po 18-tich rokoch redakčnej a programovej práce v BBC, ale necítil som sa odborne dosť podkutý na takúto úlohu. A nechcel som kamarátovi dávať falošné nádeje. Napriek tomu mi dal asi 60 diapozitívov svojich prác, malieb v pestrých farbách, aby som ich príležitostne ukazoval potenciálnym záujemcom. Tie som mu pri jednej návšteve na Slovensku vrátil a mali by byť v jeho pozostalosti. Neviem, čo sa stalo so všetkými jeho prácami vytvorenými v Amerike a či sa mu ich pri návrate podarilo doviezť na Slovensko. Matne si spomínam na jeho zmienku, že veľa vecí tam musel nechať.

Ešte k písaniu jeho priezviska ako Fylko. Dôvod bol čisto praktický. Meno Filko Američania vyslovovali „Fajlko“ a zmenou na ypsilon si zaistil jeho správnu výslovnosť. Neskôr to využil aj ako motív svojej meniacej sa identity v novom prostredí vo verziach klon 1.Fylko, 2. Phylko a 3.Phys.

90te roky: Návrat na Slovensko

Keď som sa po novembri roku 1989 prvý raz vrátil do Bratislavy ako spravodajca česko-slovenskej redakcie BBC, stretol som sa po mnohých rokoch opäť so Stanom. Zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB som vedel, že ho viedli ako jedného z agentov. Takéto záznamy mi osobne vôbec nevadili, lebo na zozname sa ocitlo viacero mojich dobrých priateľov a poznal som okolnosti za akých sa do zoznamu dostali. Vedel som, že skutočnými agentami neboli a že sa stali obeťami ťažkých okolností, pričom v zoznamoch nefigurovali žiadne mená veľkých prívržencov komunistickej totality, či už z presvedčenia alebo z oportunizmu. Medzi iným po invázií mojich starých priateľov na zozname zväzkov pribudlo, vypočúvali ich pracovnici ŠtB aj za styky so mnou po odchode do Británie a v súvislosti s prácou v BBC. Stano Filko sa v tomto období cítil veľmi osamelý, izolovaný. Povedal mi, že ho neprijímajú medzi seba ani výtvarníci akceptovaní bývalým režimom, ani výtvarníci združení okolo VPN. Vraj niekedy aj ľutoval, že sa z Ameriky vrátil.

Jedno stretnutie so Stanom Filkom v Bratislave mi utkvelo v pamäti. Sedeli sme na obede v jeho obľúbenej reštaurácii v Rači, kde vtedy býval a rozprával mi o svojej koncepcii mnohých dimenzií, ku ktorej ho inšpiroval zážitok klinickej smrti po srdcovej príhode. Okrem bežne známych dimenzií – dĺžky, šírky a výšky a štvrtej dimenzie času môžu podľa matematických výpočtov teoretickej fyziky existovať aj ďalšie dimenzie až do maximálneho počtu desať. S týmito teóriami súvisí aj teória strún a hypotéza o multi- univerze, teda existencii paralelných svetov. Pohybujeme sa tu na hranici vedeckého poznania. Stano si spájal rôzne dimenzie s určitými farbami a snažil sa inštinktívne syntézou rôznych iných prvkov, ako sú napríklad čakry v predstavách jógy, syntetizovať komplexný transcendentný obraz mnohovrstvovej ľudskej existencie vo vesmíre. Mnoho výtvarných teoretikov si tieto jeho koncepcie vysvetľuje nesprávne ako únik do módnej mystiky.

Ivan Štípala, 8. 11. 2016

Juraj Bartoš: New York. Stano Filko
zdroj

Stano Filko v New Yorku

Zavolali nám 3T a napriek tomu, že sú majstri humoru, nerobili si srandu – chcú hrať v Synagóge, aby tak podporili dokončenie rekonštrukcie. Vybrali si k tomu piatok trinásteho (januára), deň na benefičné vystúpenie ako stvorený.

improvizačné divadlo
piatok 13. 1. 2017, 19.00

Pod Dávidovou hviezdou na 17 metrov vysokej kupole budú v tento deň hviezdiť traja improvizátori a tri tvorivé tvory – Juraj „Šoko” Tabaček, Lukáš „Pucho” Púchovský a Stanislav „Stanley” Staško. A nielen oni, budú aj hostia a bude aj hudba – Pink Horse Trio. Bude to ako vždy premiéra a derniéra zároveň, všetko vznikne a zanikne priamo na javisku, neplatia žiadne scenáre a budeme improvizovať. Ale určite rozoberú aj nesmrteľnosť, keďže celý výťažok zo vstupného ide do zbierky na dokončenie rekonštrukcie a my sme všetkým darcom sľúbili večný život. Hoci to nie je s kostolným poriadkom, pripravte si občianky, budeme zapisovať mená (nesmrteľných).

www.trite.eu
www.facebook.com/TriTvoriveTvory

Vstupné, keďže je to v piatok trinásteho, bude 13,00 €.

Lístky si kúpite darom cez www.nesmrtelnost.sk. Na mieste sa preukážete len vašim (nesmrteľným) menom.

Celá suma ide do zbierky na rekonštrukciu. Ďakujeme!

Počujete? Už sa to blíži a o pár mesiacov budete počuť aj svoje meno z múru Synagógy, keď priložíte ucho k stene. Pretože väčšina z vás, ktorí čítajú tento článok, je medzi nesmrteľnými. A nielen vy, aj vaši blízki a dokonca aj niektorí z vašich predkov, ktorým ste nesmrteľnosť kúpili prostredníctvom daru na dokončenie rekonštrukcie. Ďakujeme, veľmi ďakujeme. Ste úžasní a prajeme vám ten najlepší a nesmrteľný Nový rok 2017. Buďte živí, zdraví a šťastní!

Zbierka Kúpte si nesmrteľnosť skončila 31. decembra 2016. Ale – vďaka kamarátom z impro-divadla 3T sa ešte trochu natiahne. Na piatok 13. januára 2017 ohlásili svoje benefičné predstavenie v Synagóge, aby tak pomohli dozbierať ďalšie peniaze. Lístok na 3T kúpite teda aj s nesmrteľnosťou na www.nesmrtelnost.sk.

No a po tomto dátume sa pustíme so skladateľom Marekom Piačekom, sláčikovým kvartetom a speváckym zborom Octet Singers do nahrávania skladby, v ktorej zaznie viac než dvetisíc mien. Pozrite si ukážku, ako to bude znieť na tomto Youtube.

Rok 2016 je za nami a bol to silný rok. Veľa sme urobili na stavbe, mnohé časti sú už úplne hotové, získali sme veľkú podporu aj zvládli byrokraciu s nórskymi fondami. Viackrát sme boli pootvorení, hostili koncerty, výstavy a ďalšie akcie a hoci sme to nerátali presne, navštívili nás opäť tisícky ľudí. Asi nie je u nás také kultúrne stavenisko, ktoré by počas rekonštrukcie videlo toľko divákov (spolu aspoň 30-tisíc). Na reporte z celého roku pracujeme a zverejníme ho čoskoro, pozrite si zatiaľ fotoarchív na www.flickr.com/novasynagoga. A k tomu jedenásť výstav a ďalšie akcie v galérii Plusmínusnula, ktorá je súčasťou Synagógy, fotoarchív nájdete na www.flickr.com/plusminusnula.

Začal sa Nový rok a vieme, že to bude pamätný rok. Rok, v ktorom budeme makať ako o život, ale aj rok, v ktorom vďaka tomu definitívne otvoríme zrekonštruovanú Novú synagógu a naplno sa rozbehnú aktivity nového kultúrneho centra v Žiline. Ďakujeme, že ste v tom s nami, jedine kvôli vám, pre vás a vďaka vám to celé robíme.

Skontrolujte, či je vaše meno správne uvedené v zozname nesmrteľných darcov. V prípade, že ste sa tu nenašli, aj keď ste prispeli, alebo sme omylom skomolili vaše meno, napíšte nám na info@novasynagoga.sk. Ešte raz ďakujeme, bez vás by sa to nedarilo a určite vás pozveme na premiéru skladby pre nesmrteľných.

Do 13. 1. 2017 ste sa symbolicky mohli stať nesmrteľnými, ak ste prispeli na dokončenie rekonštrukcie Novej synagógy. Vaše meno bude súčasťou hudobnej skladby od Mareka Piačeka, ktorá bude navždy znieť v múroch synagógy. Stále ešte môžete prispieť. Vaše meno síce už nestihneme zaradiť na nahrávku hudobnej skladby, ale zaznie na živom koncerte. V každom prípade prispejete k tomu, aby sme v Novej synagóge v roku 2017 čím skôr otvorili nové kultúrne centrum.

Spoločne s kníhkupectvom Artforum v Žiline pozývame na prezentáciu čerstvo vytlačenej knihy. Impulz na jej vydanie vznikol na Stanici Žilina-Záriečie počas historickej konferencie pred dvoma rokmi na záver Vrba Wetzler Memoriálu. Kniha obsahuje štúdie o málo známych utečencoch, ktorí prichádzali na Slovensko z miest, kde prebiehalo masové vraždenie Židov. Je v nej spracovaný príbeh Arnošta (Ernesta) Rosina a Czeslawa Mordowicza – nasledovníkov Vrbu a Wetzlera v úteku z Auschwitzu, ako aj príbeh Dionýza Lénarda a Lea (Ladislava) Jungera, utečencov z Oblasti Lublin. Kniha prináša mnohé nové a doteraz nepublikované informácie. Knihu uvedieme diskusiou, na ktorej vystúpia Ján Hlavinka, Pavel Frankl a Fedor Blaščák.

prezentácia novej knihy
pondelok 30. 1. 2017, 17.00 v kníhkupectve Artforum

Okolnosťami úteku Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera z Auschwitzu v apríli 1944 a dopadmi ich správy, ktorá podrobne popisovala obludný mechanizmus masového vraždenia v tomto tábore, sa už historiografia obšírne zaoberala. Ich príbeh sa v posledných rokoch dostáva čoraz viac do povedomia širokej verejnosti na Slovensku aj vďaka Vrba-Wetzler Memoriálu, ktorý vznikol v roku 2014 z iniciatívy Gerty Vrbovej a Fedora Gála. V rámci Memoriálu si súčasníci každoročne pripomínajú hrdinský čin Vrbu a Wetzlera pochodom po stopách ich úteku z Auschwitzu do Žiliny, kde vznikla ich správa.

Na záver druhého ročníka Memoriálu v roku 2015 sa v Žiline stretli poprední historici holokaustu zo Slovenska aj zo zahraničia, aby zasadili útek Vrbu a Wetzlera do kontextu viacerých tém. Kniha je výsledkom ich stretnutia a slovenskému ako aj medzinárodnému publiku ponúka vhľad do problematiky deportácií Židov zo Slovenska do koncentračných a vyhladzovacích táborov v roku 1942, rozoberá tému informácií a dezinformácií podávaných verejnosti páchateľmi holokaustu na Slovensku, na jej stránkach sú načŕtnuté tiež problémy odporu slovenských Židov v období holokaustu a ich snahy informovať svet o genocíde.

„[…] motív záchrany vlastného života nemožno ignorovať ani pri úteku Wetzlera a Vrbu, no ich čin bol svojím spôsobom mimoriadny, jednak svojím dôležitým cieľom, jednak svojou (moderným termínom povedané) logistickou prípravou, na ktorej sa priamo či nepriamo podieľali desiatky ďalších spoluväzňov. Tí dopredu vybraným utečencom zhromažďovali nielen potrebné prostriedky na zabezpečenie a prežitie úteku (šatstvo, lieky, potraviny a iné predmety osobnej potreby), ale ilegálna organizácia, vrátane dvoch utečencov pripravovala aj číselné údaje, nákresy, grafy a ďalšie podkladové materiály, ktoré mali informovať vonkajšiu verejnosť o vraždiacom mechanizme v Auschwitzi.“ Ivan Kamenec

Akciu organizujeme v spolupráci s kníhkupectvom Artforum v Žiline a vydavateľom – Historickým ústavom SAV. Podujatie sa koná pod záštitou prezidenta SR Andrea Kisku pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu.

Koncentračný tábor Majdanek

Chápanie reality je dnes priesečníkom obrazov vytvorených kamerou a ľudským zrakom.

galéria Plusmínusnula
vernisáž výstavy v piatok 10. 2. 2017, 18.00
výstava potrvá do ± 10. 3. 2017
Kamera je vo svojej podstate objektívnym pozorovateľom reality, syntetickým svedkom danej udalosti. V rámci zachovania objektivity sa však musí záznam doplniť o prítomnosť manipulátora kamery – kameramana. Alebo ho naopak úplne vylúčiť a nahradiť ďalším strojovým prvkom. Kombinácia strojového pohybu a videnia vytvorí záznam, informujúci skôr o spôsobe vnímania reality, ako o jeho obsahu. Kamera sa tak mení na určitý symbol, kryštál, cez ktorý si vytvoríme náhľad a názor na svet.

www.alali.cz

Galéria Plusmínusnula pri vstupe do Novej synagóga je otvorená v pracovné dni od 12.00 do 17.00 h. V iných časoch alebo v prípade, že je zatvorené, môžete volať Jánovi Gašparovičovi na tel. 0905 365 149 a dohodnúť si otvorenie. Vstup je voľný.

Rekonštrukcia Novej synagógy je na konci. Teda aspoň tá podstatná časť reštaurovania financová vďaka podpore nórskych fondov, na množstve ďalších vecí budeme ďalej pracovať. Preto nám koniec apríla prišiel ako ideálny čas zorganizovať odborné kolokvium, na ktorom prediskutujeme kľúčové otázky, zrhnieme skúsenosti z nášho procesu a kriticky zhodnotíme celý proces obnovy aj jeho výsledky.

S blížiacim sa dokončením rekonštrukcie Novej synagógy sa takisto blíži čas, kedy sa z pomocnej pracovnej sily zmeníme na kurátorov, organizátorov, produkčných, PR a ďalšie povolania, kvôli ktorým sme Synagógu celých šesť rokov rekonštruovali. Otvárame (“Ďalšie otvorenie už nebudeme robiť”) 12. mája 2017, kedy naživo spievame vyše 2800 mien ľudí, ktorí nám pomohli s rekonštrukciou (a sú nesmrteľní), poznačte si dátum tejto udalosti.

Aké výstavy a projekty pripravujeme potom na zvyšok roku 2017? Reflexia Behrensovej tvorby a modernizmu, kabalisticko-algoritmická intervencia Milana Guštara a zaoberanie sa online verejným priestorom a jeho limitmi. To všetko najmä vďaka podpore Fondu na podporu umenia a Goetheho inštitútu v Bratislave.

Výstavy

Prvý výstavný projekt sme sa rozhodli venovať priestoru ako takému a jeho architektovi. Predtým, ako Synagógu otvoríme externým dielam, nápadom, experimentom, chceme sa zaoberať ňou samotnou. Cieľom Pracovnej výstavy (máj-júl 2017) ale nie je vytvárať deskriptívnu či oslavnú víziu veľkého diela veľkého architekta v malom meste. Ivana Rumanová, ktorá projekt pripravuje, oslovila súčasných umelcov, architektov, teoretikov zo Slovenska aj zahraničia (Peter Szalay, Jakub Kopec, Martin Jančok, Katarina Burin, Markus Miessen, Magda Stanová, Martin Zaiček, Martin Piaček, Matúš Kobolka), aby kriticky reflektovali Behrensovu tvorbu a jeho žilinský monument. V širšom zmysle sa v projekte pokúsime konfrontovať modernistické vízie a súčasné zneistenie: Ideu nezastaviteľného ľudského pokroku a predtuchu, že človek prestáva byť určujúcim merítkom vecí. Unikátnym priestorom Novej synagógy sa chceme zaoberať z architektonického, historického, estetického, politického, ale aj inštitucionálneho hľadiska. Počas mája sa uskutočnia rezidencie prizvaných umelcov, teoretikov, architektov a finálna prezentácia ich výstupov prebehne v prvej polovici júna.

V lete Synagógu ovládnu matematické kombinácie tónov a kabalistické počty v podaní otca českého algoritmického umenia Milana Guštara. Jeho výstavu ste mohli vidieť v galérii Plusmínusnula už na začiatku minulého leta. Po prvej spolupráci sme v Guštarovi objavili umelca, ktorý nielen zvládne náš priestor, ale doň svojimi monumentálnymi zvukovými dielami a hlavne monumentálnymi myšlienkami vyslovene patrí. V sérii akcií pripravených v Novej synagóge na rok 2017 to bude očista priestoru v podobe silného umeleckého gesta, ukotveného v židovskej mystike. Guštarova výstava bude tiež malým návratom našej bývalej kolegyne, kurátorky Kataríny Gatialovej.

Na jeseň (október-december 2017) budeme v spolupráci s Goetheho inštitútom hosťovať výstavu z nemeckého Centra pre umenie a médiá ZKM venovanú téme demokracie v post-digitálnej ére. Čo znamená verejný priestor v čase data-miningov, elektronického dohľadu a cenzúry, algoritmickej pre-selekcie informácií? Okrem vystavujúcich umelcov z medzinárodnej scény (Marc Lee, James Bridle, Alexander Lehman, Eric Mátrai a ďalší) sme k reflexii témy prizvali slovenských a českých autorov (Handa Gote, Kolektiv, Terezie Lokšová). Súčasťou podujatia budú workshopy zamerané na prevenciu kyberšikany a rozvoj digitálnej gramotnosti.

Poslednou výstavou tohto roku bude celkom na záver kurátorský projekt Daniela Grúňa, o ktorom vám napíšeme viac, keď budeme vedieť.

Súčasťou programu výstav je už tretí rok program galérie Plusmínusnula, ktorej šéfujú kurátori Ján Gašparovič a Zlatka Borůvková a viac o nej sa dozviete na www.plusminusnula.sk. Z plánovaných desatich projektov mladých vizuálnych umelcov sú za nami už výstavy Mateja Al-Aliho a výstup z workshopu, ktorý so študentami VŠVU viedli Jaroslav Kyša a Lucia Gašparovičová. Zo Slovákov sú ďalej v pláne tohto roku výstavy Františka Demetera, Anetty Mony Chişa a Lucie Tkáčovej, združenia APART (Sit, Kozerawski, Žabkay, Janeček), zo zahraničia predstavíme Ramona Fellera (CH), kurátorský projekt Terezy Jindrovej a Jany Bernátovej (CZ), Noru-Swantje Almes (DE) a jedna výstava vznikne v spolupráci s maďarskou asociáciou FKSE, ktorá vyberie súčasného autora, ktorý ešte nebol na Slovensku prezentovaný.

V spolupráci s grafickým dizajnérom Petrom Liškom a architektom Martinom Jančokom robíme aj na malej permanentnej expozície o histórii pamiatky, modernej architektúre v Žiline a židovskej kultúre, ktorej je Synagóga tiež prirodzeným displejom.

Ďalšie aktivity

Okrem vizuálneho umenia a výstav bude Synagóga pravidelne priestorom aj pre ďalšie umelecké eventy, projekty aj komunitný kultúrny život. Mnohé z nasledujúcich akcií sme si už vyskúšali počas rekonštrukcie, niektoré prenášame zo Stanice Žilina-Záriečie, kde sa už nevieme s programom zmestiť, ale pribudnú aj novinky.

Hudobný program pripravuje a koordinuje najmä Kamil Mihalov. Séria koncertov vážnej hudby začne od leta alebo jesene, do Synagógy prenášame zo Stanice aj biele krídlo. Pravidelne sa teda budeme stretávať so známymi aj menej známymi zoskupeniami či sólistami. Od experimentu až po klasiku. Od syntetizátorov po klavírne recitály. Bude aj dobrý pop.

Ďalej budeme hostiť festivaly (Fest Anča, KioSK, Žilinský literárny festival), malé trhy, ďalšie koncerty a akcie iných organizátorov, zo Stanice postupne presunieme aj program diskusií a niektorých prednášok na aktuálne kultúrne, spoločenské a politické témy (Fedor Blaščák).

Všetky aktivity, ktoré robíme, najmä výstavy, sú prepojené aj so vzdelávacím programom pre deti, mladých ľudí i dospelých (Hana Hudcovičová Lukšů).

V roku 2017 teda končíme s prácou na rekonštrukcii a začíname naplno pracovať na umení a kultúre, ktorá rekonštruovanému priestoru vdýchne nový život. Budeme dúfať, že spolu s vami vytvoríme priestor, ktorý bude nekompromisne reflexívny, ale zároveň v ňom budete mať chuť len tak sa zastaviť a pobudnúť. A to bez ohľadu na to, či sa zaujímate o súčasné umenie, alebo nie.

Výstavy a kultúrny program v Synagóge v roku 2017 podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia, vybrané aktivity a spoluprácu s nemeckými autormi Goetheho inštitút v Bratislave.